Doslov
Rozliali sa vodové farby,
akoby módnu súťaž chceli viesť.
Naozaj,-
všetko pofŕkala jeseň
táto starobná času pieseň.
Len čierne chmáry,
čo zaľahli v tomto zaľúbenom kraji,
ukončili naivnú hru
a myšlienky tŕpko vrú.
Rozliala sa z brehov rieka,-
široko,-
do ďaleka. Zaliala viesku
ako ti tepané vráta,
čo skryli krásku
v hrade najvyššieho svetského pána.
A tak len ona-
rieka,
čo opäť do svojich brehov vteká.
-Ostali po nej kruté, hlboké-
rany.
No neumiera sa na ne,
hoci veľmi bolia.
Vyliečia ich mnohé dni
čo slnkom zhoria.
Hej,
už prišiel prvý pútnik-
“Felčiar Deň“,-
svoju náruč roztvoril
a vypustil liek-
vyrovnanosť-
a snahu v ľudskú prácu
sa vpliesť.
Nemá to iskru,
ja viem,
je to bez vášne a hany.
To včerajšok splnil úlohu brydkú,
v postave kata
dômyselný mučiaci nástroj,
postavil pred tie vráta.